Armin Tseng

ŠNR

2007-01-10T13:48:00.000+01:00

Vraví sa, že lepšie neskoro ako vôbec...
Vraví sa, že keď je človek zaľúbený, tak sa mu nechce nič...

Pravda. Minimálne to druhé, ktoré istú dobu spôsobuje, že v drafte sa mi váľa x nedokončených myšlienok, ktoré čakajú na súdne oko čiatateľa. Na skvelé reakcie, vysokú návštevnosť, doporuěnia, že henten týpek je dobrý. Je to cool blogger, určite fajn človek. A to sa dobre číta, dobre počúva...a je to... egoistické. Znamená to snaď, že človek-blogger je egoista? Nie... len ja som, lebo potom čo som v nie len blogosfére (pekné slovo) získal všetko čo som chcel (od potlapkania po rameni, cez titul, po lásku) som za sebou zanechal ľudí, čakajúcich na nový post. Život blogera kedysi výborne zrhnul Martin Malý. O pár dní svoj článok stiahol s tým, že je unavený. Som unavený? Som lenivý? Tak trochu obe. Vymenil som blogovisko za život.

Tak všetko dobré do nového roku...

P.S. Zmysel toho zmeteného postu spočiva v pocite zanedbávanej zodpovednosti, voči všetkým tím, ktorí mojim kecom fandili. Bol to príjemný pocit za ktorý som vďačný, lebo mi v ťažkých chvíľach pomohol. Rád by som sa Vám odvďačil dobrým člankom, ale nechce sa mi. A to ma žere. Nikdy som totiž nepisal sám pre seba...

Čiarka života

2006-10-30T20:46:00.000+01:00

Sme ju dnes mali. Štatistiku. Keďže bola nuda, tak sme so spoluznudencom z intrákov podrobili nekopromisným zákonom tejto pseudovedy naše biedne životy. A celkom zaujímavé veci sa vykľuli.

Pri momentálnom veku 24 rokov som strávil 3/4 života v školskej lavici, z toho 1/3 na vysokej škole. Keď skončím (v najlepšom prípade) budem mať 26 rokov. Čiže budem mať ďalšich 36 rokov na to, aby som si zarobil na kvalitnú truhlu, do ktorej sa uložím presne 5 rokov po nástupe do penzie. 67 rokov je priemerná dlžka života slovenského muža, z toho 30% strávim v škole, 54% v práci a ostaných 16% sa v pomere 6:5 rozdelí medzi bezstarostnú infantilitu a bezstarostnú senilitu.

Tak ma napadlo, že by bolo na čase začať užívať naplno každý deň...

Sprejeri = frajeri ?

2006-10-25T13:26:00.000+02:00

Ten otaznik na konci je tam naschval. Milujem ked robia v telke rozhovor zo sprejermi, kde sa chlapčiska s kapucami na hlave obhajujú adrenalínom a umením. Obyčajný vandalizmus maskovaný za pochybný životný štýl. Chce se mi blejt Admirále.

Prišlo mi to na um dnes, keď som cestoval po meste a naozaj bol problém nájsť budovu, kde by sa nenachadzal nejaký ten skurvený tag (pardon). A to nevravím, že niektoré električky vyzerajú znútra, ako kraslice z pomocnej školy. Je to škaredé a je mi z toho blivno. Ano som zaujatý a škatulkovanie je mi odporné, nie všetci sú takí. Ale oplácam rovnakou mincou. Sprejeri, writeri sami seba škatulkujú do tých dobrých, coolových, štýlových, jediných pravdivých, idúcich proti prúdu a pritom majú v hlave jednu poloprázdnu škatuľu plnú sprejov a počúvajú Kontrafakt. Aj ja si občas pustím, rytmy sa mi páčia a na textoch sa zabavím.

A adrenalin? Mám alternatívu decká. Vyhlidnite si niekde v meste nejakého vyholeného bezkrkáča, pribehnite k nemu a stúhnite jednu poza ucho. A bežte. Adrenalín na hladine troch policajných hliadok za prdelou, zaručený.

Preto vravím všetci za jedného jeden za všetkých, alebo "ked sa rúbe les lietajú triesky" a to jedno percento, ktorí robia naozaj krásne obrazky (rozumej kvalitné graffity), by som kľudne obetoval, aby sme mali čisté ulice.

Spejeri = frajeri ? ...ehm odpoviem tak aby pochopili = KOKOTI

P.S.
A ďalší na rade budú vylepovači letákov...

P.S.S.
A nech raz načapem niekoho s fixou vo výťahu, ruky mu polámem. Každého pol roka ho musíme vymalovať a potom mesiac čuchať nevyvetrané farby laky.

Návrat kráľa

2006-09-20T10:44:00.000+02:00

Zvolil som si názov môjho obľúbeného filmu, aby som upozornil na svoj návrat zo sveta reálneho do sveta virtuálneho. Aj keď bez všetkej tej farebnej pompéznosti a davov nadržaných tolkienistov s hobitími uškami nedočkavo mačkajúcich lístok. Chvalabohu. Som skromný kráľ.

Dnes to bude v podstate len formou vtipných odpovedí na môj predchádzajúci (dočasne rozlúčkový članok). Ja som ich pribežne (asi 3xkrát čítal), čize krížok po funuse sa nekona.

1. add mia...
Dakujem, užil som si a áno sám. Drahá v tomto období (všeho všudy sme sa nevideli 9 týždňov) vydržala a ja sa vznášam ďalej. Ľahké to veru nebolo.

2. add germa...
A je to presne dva mesiace. Uf! Zas to ubehlo ako voda.

3. add medenka...
Hron sa bude konať aj o rok!

4. add pecosita...
A uz sa blíži aj koniec septembra.

Idem vegetit

2006-07-20T22:31:00.000+02:00

Toto je moje predposledné leto. Predposledné s nálepkou prázdninové. Inu tabľka s heslom "v živote sa ešte napracujem", ktorou sa pyšním rok čo rok, sa pomaly stáva reliktom a začínam mať seriózny strach z monotónnosti pracovného pomeru. Blíži sa blíži. Korunu tomu nasadzuje aj fakt, že čím dlhšie som na škole, tým viac ma to nebaví a ak sa mi podarí skončit, tak si môžem s ešte stále lukrativnym titulom akurát vytrieť riť. Preto plánujem užívať.

Včera som sa vrátil so splavu a okrem opice a špinavo-hnedého povlaku na tele, som si dotiahol aj jedno veľké ponaučenie: "Hron sa nepije!" Vidieť 20-ty krát grucajúcu barbie o 9-tej ráno je ešte celkom prča, ale vidieť o dve hoďky neskôr vytrasenú, dehydrovanú trosku, bledú ako piškóta je na jednotku, dvojku, plný direkt do nemocnice. Len, aby ma nestopli fizli! Nestopli a setričky boli milé. A nemali latexové oblečky s červeným krížom medzi semaformi. Dobre bolo.

Zajtra idem do Čiech na jeden filmový fest chlastať. Viruálne alteregá schovávajúce sa za ikonky z netu, sa na dva večery zhmotnia na mojich kamarátov, tak som zvedavý. Berem plavky a opalovací krém ... do kina.

A potom? Budem sa túlať. Niekde kde nieje telefón, internet, televízia. Niekde kde plynie čas ináč, pomaly a ja budem mať kopec času pre seba. Uvidím na čo prídem, ale určite sa podelím ...niekdey koncom septembra ...sa vrátim.

Go-go rowdies

2006-07-10T09:06:00.000+02:00

Piatočná prechádzka mestom ma potešila. Neviem či to bolo tým, že po dlhej dobe som sa seriózne promenádoval a nesedel naložený v krčme pred flaškou, ale potešilo ma, že to tam celkom žije. Fičí tam fiesta a Staré Mesto konečne nevyzerá, ako po výbuchu atómovej pumy.

Najväčší úspech u publika majú určite go-go tanečníčky. Pre tých čo ich nevideli, tak sú to barbínky v skromných oblečkoch s "ideálnymi postavami", voskovým úsmevom, veľkým príčeskom a šikovnými riťkami, ktorých spévádza na smrť znudený týpek s veľkým rádiom a žuvačkou. A ten púšta pesničky, na ktoré kočky tancujú a snažia sa aspoň trochu rozhýbať sterilné sloveské publikum. Peklo! Naozaj im nezávidím, hudba je strašne po tichu a oni tancujú v kruhu kamennych xichtov. Neviem či je absencia živelnosti spôsobená teplom, či sa hanbíme, alebo sú Slováci naozaj takí suchari. Priznám sa, že ja som bol v dostatočnej vzdialenosti, aby som sa nestal obeťou občasných výpadov za účelom dostať do kruhu niekoho z davu. Ale vlnil som sa, bolo to milé a kopírujúc perifériu kružnice som babám aspoň zatlieskal.

Ďalší pomerne vídaný jav sú grupy anglánov pravidelne rozosiate na každom rohu, prípadne obťažujúcich sochu Napoleona. Okrem štýlových dresov s menom na chrbte, ich poznáte podľa výraznej hladiny zvuku, ktorý vydávajú a 20 centimetrovej sliny, ktorá im skoro pernamentne visí z ľavého kútka úst. Ano, Slovenky sú krásne a ja sa im chudákom nedivím, že chodia sem vizuálne onanovať. V čase kedy som sa producíroval uličkami boli ešte celkom kľudní (po prvom - druhom pive). Ja totiž nemám rád hlučných ľudí. Vleče sa to so mnou od malička a jednoducho s tým mám problém a dokáže ma to celkom s prehľadom vytočiť. Preto keď vidím podobnú grupu o tri hoďky neskôr, tak padám kade ľahšie. Nadrbaných, spievajúcich rowdies naozaj nemusím. Ale tento piatok bol vínimkou. Pristavil som sa a s úsmevom som sledoval hlúčik, kde sa to mlelo. Lietali poháre a tak. Naší Slovenskí borci s vyholenými hlavami, zásterami z podniku a anglickým slovníkom obsahujúcim dve slová "common boys" v počte tri, hnali päsťami dezorientovanú anglickú jedenástnku v počte asi 6-7. Pocit satisfakcie a zároveň pocit, že Bratislava má konečne čo turistom ponúknuť.

Asi o 20-minút som sa ocitol na hlavnej stanici, ktorá celá smrdela šťankami ako ten najhorší hajzel...

After, after sunset

2006-06-28T21:57:00.000+02:00

Ležal som na posteli a cez béžové žalúzie unavene sledoval voľne pohodený západ slnka, ktorý bol dnes trochu iný. Bezstarostný. Spomínal som na obdobie z pred dvoch mesiacov, plné výziev a prekážok, ktoré trebalo prekonať, preziezť, prekročiť, nechať za sebou. Akýmkoľvek spôsobom.

Aj sa tak stalo. Otitulovaný ležím na posteli vedľa človeka, ktorého milujem a moja naväčšia starosť je čo si dáme na večeru a aký si dáme potom film. Zaslúžene? Neriešim. Dnes iba lenivo rekapitulujem a spomínam ako intenzívne som sníval o tomto momente. Rozhodujem sa či sa podelím. Je to veľmi osobné. Práve dnes som si akosi viac uvedmil, že majoritná časť pocitových blogov sa týka toho negatívneho čo život prináša. Či už za účelom sa vykričať, podeliť, alebo nájsť pochopenie v stáde anonymov a hŕstke virtuálnych priateľov. A aj to, že má človek tendeciu vnímať to negatívne ako krivdu, zlo, niečo čo je neprirodzené, k životu nepatriace a na čo potrebuje násť odpovede. "Prečo práve ja?" Podvedome delí svoju ťarchu a citi sa lepšie.

Ja sa dnes budem znažiť vyvážiť misky pocitom, ktorý nieje taký samozrejmý ako sa zdá, a ktorý si človek najviac vychutná ak je za tým kopec driny, pádov a odrenín nielen na kolenách. Pocit štastia. Toho najkrajšieho na svete. Absolútneho. Chcem sa s Vami podeliť. Vedome.

"Prečo práve ja?" ...

Události komentáre (deň 2.)

2006-06-18T12:47:00.000+02:00

Naše invetigatívne spravodajstvo ako prvé na Slovensku v relácii Cedidlo, prinieslo na televízne obrazovky povolebnú debatu lídrov všetkých šiestich politických subjektov, ktoré získali vo včerajších parlamentných voľbách nad 5% hlasov.

Hneď v úvode živého vstupu pristúpil bývalý premiér Dzurinda k predsedovi SMER-u a pred obejektívami kamier sa mu ospravedlnil za nedávne výroky: "populista a kokot" načo pán Fico reagoval priateľským potlapkaním po ramene a úprimným decentným úsmevom. "Prepáč mi tú facku Miki, bolo to zákerne" dodal. V tomto momente sa odpálila jedna naša kamera a vysielanie sa s technických na minútu prerušilo. Do tohoto vstupu sa chcel vložiť ešte aj pán Mečiar, ktorého záhadne svrbeli hánky, ale bol dvojhlasne poslaný rátať percentá. "Bude ti stačiť osem prstíkov Vladino", dodal škodoradostným posmeškom na perách predseda SNS pán Slota.

Povolebná rétorika zúčastnených strán rapídne stratila na intenzite z pred dvoch týždňov, kedy lietaly facky, guľky a stoličky a v podstate všetci lídri sa JEDNOZNAČNE zhodli na tom, že treba násjť zhodu. Politickú. V duchu tejto metafory sa vo veľmi príjemnej a uvoľnejej atmosfére niesol zbytok relácie, kedy v podstate všetci povedali všetko a nikto sa nedozvedel nič. Druhá jednoznačná a zamietavá zhoda bola na podpásovú otázku našeho moderátora, adresovanú všektým: "Myslíte, že vaša terajšia rétorika nieje príliš zdržanlivá?" "A kto vlastne vymyslel pravicu, ľavicu a stred? Veď to je pokrytecké škatuľkovanie!" výrazným hlasom dodal líder KDH pán Hrušovský a všetci ostatní súhlasne, synchrónne, hmkajúc a zamyslene hlavou prikyvovali tomuto významnému výroku dňa. Jediní, ktorí nekývali bol pán Bugár, ktorý nerozumel cudziemu slovíčku "pokrytecké" a pán Slota, ktorý nerozumel ničomu a s hromživým výkrikom "vy farizeji" pozval Bugára na pivo.

Z odkazom "everything is possible" sa lúči Armin Tseng.

Slnko, ženy, veteráni

2006-06-12T16:21:00.000+02:00

Dnes som mal deň observer. Náš geniálny informačný školsky sytém ma vytiahol zo zatuchnutej izbičky s minimom svetla, trochu na vzduch. Oznam na webke: "známky visia v škole na nástenke a niesú tam mená, iba osobné čísla." Fasa! Tak sa budem drbať do školy, aby som zistil, že som nespravil. Ale budiž aspoň vyskúšam nové handry a prípadne známku vyhádam. Šupito gel, sluchátka, okuliare, kľúče, mobil (zabudnutý), nové gaťe, nové boty a hej sa do sveta.

Objekt č.1: Vlastne všetky tri objekty, ktoré ma dnes zaujali a o ktorých tu budem tlachať boli ženského rodu, ale kupodivu som si to uvedomil až teraz. Zaujímavé. Prvá, na ktorej spočinulo moje oko šmátralko, bola asi 14-ročná školáčka s veľkou aktovkou, jebakovým xichtom a kriklavo oranžovým tričkom s nápisom "som tvoja ovečka" - podpísaný "Ježíš". Tak som chvíľu dumal, ako že to je myslené: či Džízo je ovečka majitela trička, alebo majiteľ trička Džízova ovečka ... každopádne prvé čo ma napadlo keď som zbadal jej face, bolo prirovnanie: "vyoraná myš" (fakt čerstvo) . A navyše sa neustále mračila. Až sa chce povedať, že jej chýbalo "slunce v duši". Totálna šeď v porovnaní s farbou jej oblečenia. 2/10

Objekt č.2: Bola aziatka. S tou sme sa míňali iba na pár sekúnd, ale mala "slnka" na rozdávanie. Krásna, veselá, štastne usmiata tvár, svetlo pol na sídliska. Ono tí žluťásci majú miesto očí iba také pomlčky, ktoré sa podľa nálady ohýbaju dohora (radosť), alebo do dola (plač). A stačilo 5 sekúnd pohľadu na dva polmesiačiky typu radosť, aby sa mi zdvihla nálada o 100%. Na východ mám celkom slabosť (volám sa Tseng). 10/10

Objekt č.3: Femme fatale, ktorá sa dnes rozhodla, že chlapom bude orvárať sánky a babám nožíky v kabelkách. Dlhé nohy, vysoké štekle, plápolavá sukienka a top tvorilo asi 20cm štvorcových látky provokačne zakrývajúcej len to najcudnejšie. Vek okolo 20, aj cici aj rici:) Tak leto je definitívne tu a čúza si sadla tak blbo, že som videl veľký prd štvorcový. No ale nebudem kôli nej vstávať! Fleka som vybojoval s troma dôchodcami a celkom ma to vyčerpalo. Navyše nebezpečne blízko stáli dvaja veteráni z prvej svetovej, vlasy šedivé a na nose tučné popolníky. Debatili o predvolebnom plagátiku (ten s Miklošom), na ktorý nejaký joker dopísal: "Som na prachy, ale myslím to úprimne." A bolo zlaté ich sledovať, keď zavetrili našu elketričkovú modelku, ako sa snažili cez tie trojcetimetrové sklá zúfalo zaostrovať, aby zbadali aspoň kúsok prsníka. O moje miesto na sedenie definitívne prestal byť záujem. 8/10

Let's go shopin

2006-06-10T17:15:00.000+02:00

Keďže som človek od prírody empaticky, vnímavý, oko bystrozraké s citom pre krásu, tak bola otázka času, kedy niečo spravím so svojím oblečením. Vonku sukničky vysoko nad kolená, trička vysoko nad pupík a farby v prudkom kontraste s mojimi odrodami šedej, čiernej a béžovej. Chce to zmenu!

Tu som minule otvoril šatník, že idem dať niečo štýlové, živé, ale jediné čo som tam našiel bola maličká, na kosť vychrdnutá mola, ktorá mi vystrašenými okálami jasne naznačila: "tu nieje do čoho kámo". Fuck! Neznášam nakupovanie handier! Navyše tu treba ženské oko, veď kto lepšie zhodnotí, ako opačné pohlavie, že? Tak som doliezol za mamčou, že chcem byť sexoš, čo s tým. Jej sa rozžiarili očičká a ja som videl, že v tejto fáze sa pre ňu stávam bábikou, Kenom, ktorého dnes pekne ohákne. Ani nie za hodinu, už sme stáli pred prvým obchodom. Zatiaľ ešte plný optimizmu. Ja.

Bol to taký lowcost, pri hviezde. Dlhé regály, kde sa treba prehrabávať a majú tam sezónny stuff za babku. Ja si na značku špeci neportpím, navyše som manták, do roka všetko rozflákam a ani mole na to tak nelezú. Ideál.

Prvá fáza "nájdi" prebehla úspešne. Našli sme potrebné zboží a ja som sa v búdočke 40x40cm motal s troma bielymi gaťami a modlil sa, aby apatická security obsluha neodhrnula záves. Mamka medzi tým odkmitala medzi regály.

Druhá fáza "vyber" prebiehala zatiaľ úspešne. Prvé gaťe sedeli a mužská logika velí, zaplatiť a migať kade lahšie. V tom prišla ženská logika s ďalšími troma ÚPLNE rovnakými gaťami a spustila prednášku o strihu, ako to sedí na riti, stehnách, gulách. Že musí to byť uno tutti a... "počkaj sekundu, tam ešte niečo vidím" ...a zmizla. Tak som tam stál ovešaný ako vianočný stromček a pozoroval kombajnovú techniku všetkých tých dám, hľadajúcich tú správnu podprdu na dnešny večer. Bola to úprimná radosť na duši, na tele. Premýšlať či ružovú s červeným čípkovaním, alebo rúžovú s oranžovým čípkovaním. Pudová radosť z rozhodovania, nakupovania. Textilný hédonizmus. Podobný efekt nastáva u chapov v oddelení elektro, alebo šport.

V momente kedy zisťujem, že pomer chlap:žena je v tejto putike tak 100:1, začína ma omývať a zúfalo hľadám spriaznenú dušu. Nejakú mužskú trosku, hypnoticky zasenú smerom k východu - slobodnému to svetu za sklennými dverami. Asi prvý krát v živote, kedy sa v takejto spoločnosti cítim nekomfortne, aj keď je na čo pozerať.

V tomto momente sa mi vidina rýchleho nákupu rozpadá na trosky a mám problém sa odtiaľ vôbec dostať. Stohy lacných harabúrd sú pre ženu (s peňaženkou) ako magnetka. Posunieme sa meter k východu a ono ju to stiahe tri metre dozadu ku kabelkám.

Ale nakoniec sa podarilo! Všetci živí a zdraví a potom čo som rozdýchal návrh na pokračovanie shoping tripu, som mamine pekne poďakoval. Predsa len 25 rokov v pánskej konfekcii na človeku zanechá stopy a ja som teraz fešáčisko, ako so škatuľky. Len potrebujem pauzu. Tak minimálne rok.

Povedala "ahoj" a odišla...

2006-06-06T13:11:00.000+02:00

Nenechajte sa odradiť zrnkom patosu, ktoré som vložil do nadpisu, ale nedalo sa ináč. Presne tak sa stalo a ja som sa dnes ceril od ucha k uchu, že je to v pohode.

Stretávam totiž jednu15-ku. Mladá kosť, celkom nám rastie do formy, už to nieje bábo. Býva u nás v bráne na piatom a veľmi rád sa s ňou vozím vo výťahu. Minule išla aj s kamarátkou (tiež šumná) a sme sa tlačili traja v malom do 250kg a mojej osobnej zóne to kupodivu nevadilo. Výťah zastavil, trochu sme sa pomrvili, aby sa dali otvoriť vnútorné dvierka, baby vystupovali. Ja som si zatiaľ podlaďoval hlas aby znel sexy, že také "baj baj" dneska vypustím, že sa im tangáče roztrasú. Už som sa nadychoval a v tom zborovo zahlásili: "dovideniááá". Ja som sa zmohol iba na priteplené "čauko" a dvere sa zabuchli. Ešte tam chýbalo ujo, kurva... deň na hovno.

Tak som prišiel nasratý domov, ruksak šmaril do kúta a hybaj do pred zrkadlo analyzovať face. Není možné, že žrebca v mojich rokoch budú puberťačky zdraviť dovidenia. Chvíľu som čumel na ten xicht...asi budú. Ruku na srdce. 15 už nemám...

Po tom čo som dostal od kamarátky zdrba, keď som sa oholil, že vyzerám ako úchyl, nastalo obdobie manekýnskych pokusov a pestovania na brade kadečoho. A nevyzerá to vobec zle, lenže moja metroseualita ešte nieje na takom levele, aby som tomu denne venoval 3 hodiny. Je s tým piplačka.

Ale dnes sa smejem. Po dlhšej dobe sa opäť konalo neplánované, 20-sekundové, výťahové rande a vzhľadom na to, že som bol po skúške, nevyspatý, strapatý Zulukafer s kruhami pod očami, znelo to "ahoj", ako balzám na dušu... Tak sa pýtam: "Čo sa deje? Mladnem, alebo stárne?"

Poďme voliť

2006-06-01T18:51:00.000+02:00

Preskočím dnes stranícke kecy a vrhnem sa rovno na vec. Bilboardy! Asi by som ani nejak neregistroval, že sa blíži deň V, keby mojích obľubených Bezdedov a Banášové, nezačali z reklamných plôch vytláčať mastné xichty našich milovaných. Politikov samozrejme. Obecne toto považujem za najpozitívnejšie politické obdobie. Všetci sa smejú.

Prvé čo zaujme, je orálny kŕč Dušana Rapoša, ktorý je obesený snáď na všetkých autobusových linkách po Slovensku. Celkom peklo, neoholený, zubatý, neverím mu. Ako by povedala Mandarinka: "Tvoj xichtík ma nebaví Cica". Ani mňa, poďme ďalej.

Ďalej už to ale celkom baví. Femino-légia na čele s dominou Černou, válčící za stranu pozitívov, to zobrala bez okolkov frontálnym na samcov a musím povedať, že hej. Dámy sú sympatické a keby som chcel veľmi rýpať tak poviem, že fotograf mal príliš vysoký statív a stajlista pozapínal na blúzke veľa gombíkov, ale držím hubu (ano videl som Vlada!).

Čo ale baví ešte viac, sú posvätní. Keby som dnes v tej električke nesedel, tak toto ma dá jasne dole a asi by som to nerozdýchal. Dobre hádate dámy a páni, pomyselnú cenu "obrázok roka" vyhráva KDH. To quatro, čo sa z oblakov šklebí na zmätené ovečky, je jednoducho kzulíbání a už tam chýbajú len pomyselné svätožiary. Neveril som, že také meravé existencie ako Palko, či Fronc dokážu vylúdiť taký široký, cukrový a hlavne ÚPRIMNÝ úsmev. To sa nedá! Tiež som chcem praviť špagát, ale šlachy jednoducho nepustia a pochybujem, že to mali títo páni počas svojho úradovania príležitosť nacvičiť. Jasný podvod!

Ostané strany sú buď také nudné, že ich exempláre splývajú s fádnou panorámou panelákových blokov, alebo proste zabudli, že sú tento rok voľby. Ja si uvedomujem, že príprava trvá tak dva-tri roky, ale flexibilným štastie praje. Tak uvidím, čo ma tentokrát dotiahne k urne, ale akosi sa mi nesce...

Tanec v daždi

2006-05-28T11:05:00.000+02:00

V piatok som išiel dole. Bojoval som s poldecákmi a prehral som. Jednu z posledných vecí, ktoré si pred resetom pamätám bol obraz plačúcej ženy. Prišiel som k nej, dal jej pusu na líco a oznamil, že frčím, že to dnes pre mňa nemá zmysel.

Včera som sedel s kamarátom veľmi decentne pri fernetíku, spomínali sme na piatok, filozofovali o vzťahoch. Spýtal sa ma či viem, že plakala a prečo plakala. Vravím že viem, ale netuším prečo. Začal mi popisovať obraz, o ktorý som prišiel.

Pršalo. V podniku hrala úplne desná muzika, tak sa vonku pod prístreškom vytvorila skupinka a kecalo sa. Bolo príjemne teplo a ona vystúpila pod nočnú oblohu. Začala tancovať, pomaly synchonizovala ladné pohyby so zvukom dažďa. Bola krásna. Kvapky jej pomaly hladili jemnú pokožku, nechla si nimi bičovať zavreté viečka, usmiate pery. Bola šťastná, uvedomovala si svoju ženskosť, každú kvapku, ktorá jej stekala po tele. Tancovala pre radosť z pohybu. Duševná katarzia.

V tom tam nabehol jej priateľ a spustil prednášku o zdraví, že prechladne, a že čo to robí, či nerozmýšla. V dobrom úmysle, optikou suchého anlytika, dokázal na črepiny rozbiť silu okamžiku, spontánnej a čistej radosti so ženskosti. Zabil a nepochopil.

Ty musíš byť submisívna! Tento pohľad je hlboko zakorenený v našej degenerovanje kultúre vnímania ženy ako osobnosti. Ja som muž a ty si moja žena. Bodka. Milujem ťa, chcem ti dobre, ale podvedome sa nesnažím prijať tvoje princípy. Ja nie. Niesom k tomu vedený, musím na to prísť sám. A keď to prídem bude so mňa dobrý partner.

P.S. Ďakujem Peťo za veľmi podnetnú dikusiu, ušetril si ma veľa otáznikov.

La Mala Educación

2006-05-27T17:33:00.000+02:00

Sme minule tak sedeli s mamkou a popíjali vínčo a spominala, ako k nej do obchodu (pánska konfekcia) prišiel mladý párik s kočíkom. Tato skúšal oblek, mamka radila tatovi a decko sa nudilo. Po asi piatich minútach sa kočík začal natriasať a malý žgravil na celú predajňu: "JA CHCEM IST PREEEČ, BÉÉ!!!" Bol drzý a robil hanbu na sto rokov, tak k nemu pristúpila jeho máti a vyčítavým hlasom dvojročnému decku zadelila: "Prosím ťa, veď buď ohľaduplný a nechaj ocina vyskúšať si oblek."

Ty vole, však ja som v tom veku ani nevedel čo je oblek. Ohľaduplnosť poriadne nechápem doteraz. Ale úplne ma dostala moja mamka, ktorá poznamenala: "Keby to bolo moje decko, tak mu takú drbnem, že by odletel aj s kočíkom." Ja som sa len šklebil a spomínal na jednu výchovnú, ktorú som dostal v električke keď som bol malý a drzý. Líco mi svietilo pol dňa a nad hlavou mám odvtedy svätožiaru.

Debata pokračovala a v podstate sme sa zhodli, že taká otcovská jednoducho nemôže uškodiť. Pokiaľ je jasné za čo bola. A navyše mám istou, že keď raz budem mať deti a budem mäkký ich prefackať, tak zavolam babine :))

Ach ta láska...

2006-05-27T16:23:00.000+02:00

Myslim že je úplne jedno čo odznelo na druhej strane telefónu :)

- Ahoj Zlatko, ako sa máš ?
- Hihi...
- A čo porábaš cukrík?
- Ako mojko? Čo? Kúpeš sa??? ČO TI JEBE zlatko?

Bolo veľmi zaujímavé sledovať ten skokovitý prechod od zasneného cupitania s mobilom na uchu k prekvapenému STOP s vyvalenými bulvami. A potom switch späť do oblakov. Ach ta láska...

Události komentáre (deň 1.)

2006-05-26T10:22:00.000+02:00

Dnes dopoludnia prebehla Slovenskými médiami šokujúca správa o násilnom incidente, ktorý sa udial na predvolebnom stretnutí zástupcov kandidujúcich politických strán s verejnosťou v Bratislavskej Inchebe.

Tesne pred svojím predvolebným príspevkom pristúpil Róbert Fico k Mikulášovi Dzurindovi, ktorý pokojne popíjal studené presso a nečakane, pred očami objektívov kamier, mu jednu ubalil poza ucho. Až sa núka povedať, že mu riadne mu prijebal, ale sme seriózna televízia.

Ako sme sa neskôr dozvedeli z nemenovaných zdrojov, údajným sporom medzi oboma politickými predstaviteľmi bol nedávny výrok predsedu vlády na adresu lídra SMER-u: „Robo, ty si populista, aj deti tvojich detí budú populisti“, ale doteraz sa nám nepodarilo potvrdiť či sa pán Fico urazil na označenie populista, alebo na tykanie. Každopádne incident mal nečakané pokračovanie.

Pán Dzurinda z kávovými fúzami dopajdal k mikrofónu povedal: „Ospravedlňujem sa Róbert za nedávny výrok na tvoju adresu a dovoľte vážené publikum, aby som ho poopravil: Robo ty si zbabelec a aj deti tvojich detí budú k*koti!“, načo sa strhla bitka a obaja politici zmizli za rečníckym pultom. Situáciu nevyriešili ani bodyguardi oboch činiteľov, ktorí sa miesto snahy o odtrhnutie bitkárov, pustili do seba. Lietali stoličky.

Jediní, ktorí zachovali chladnú hlavu a odhodlali sa riešiť komplikovanú situáciu bol pán Rusko, ktorý sa snažil legálne držanou pištoľou urovnať konflikt, pričom si strelil do nohy a musela ho odviesť sanitka. Druhý a omnoho úspešnejší bol volebný líder HZDS pán Mečiar, ktorý tesne po výstrele skočil na pódium a natiahol obom kohútom po dve rany. Ako sa neskôr vyjadril: „snažil som sa byť spravodlivý, keďže stále neviem s kým bude naša strana zostavovať budúcu vládu“.

Najhoršie paradoxne dopadol pán Rusko, ktorého sanitku s opitým Cuperom za volantom, zastavil po trojhodinovej naháňačke z políciou v uliciach Bratislavy, stĺp verejného osvetlenia na križovatke Patrónka.

Nezaplatím

2006-05-24T11:30:00.000+02:00

Som si teraz čítal zaujímavý článok na sme.blogu od Tamary Lučínskej, kedy sa zamýšlala nad hodnotami, ktoré sú pomalu požierané kapitalistickou mašinériou. Do toho tam vrthol jeden Mudrlant, ktorý tam neúnavne pastoval svoje múdrosti. To že sa snažil diskutovať je síce pekné, ale mlel úplne odveci a evidentne článok vôbec nepochopil. Sú ľudia, ktorým slovo úvaha absolútne nič nevraví a navyše majú v sebe (asi z minulého režimu) toľko zloby, že akonáhle sa niekde vyskytnú slovíčka: "naše, spoločné, pre všetkých", tak klapky na oči a switch do akéhosi agresívneho módu. Škoda slov.

Ja mám rád prírodu, hory, lesy, Tatry, Slovensko. Aj sa rád kúpem. Vždy keď som v BA a Oskar praží o sto šesť vyberieme sa z bandou na Zlaté Piesky očumovať brondzové rite. Zlaté Piesky sú prírodné jazero. Kedysi dávno sa nejaký hlavoun rozhodol: "mám love, spravím biznis" a obohnal to tam plotom. Rád zaplatím za záchod, sprchu, kofolu aj šmýkačku, ale za vstup? Na jednej strane som pohoršený, na druhej ale chápem týpka, ktorý využil rozkrádačské nálady začiatkom devädesiatých rokov. Ide tu v prvom rade o prachy a preto nemám absolútne žiadny morálny problém, zakaždým preliezať plot. Aj keby ma mali pol dňa plavčíci nahánať.

Jediný problém vidím v tých železných ostňoch. Základ je neostať vysieť na plote obkročmo. To potom človek vzýva všetkých svätých a čokoľvek na svete by vymenil za to, aby videl ako mu znudené existencie pri vstupnej bráne vydávajú zo stovky.

A keď budem veľký kúpim Copacabanu...

Googlim love

2006-05-23T18:23:00.000+02:00

Filozofovať o láske dokáže každý. Človek vygoogli na nete hafo múdrostí, právd a myšlienok. Číta knihy, pozerá filmy. A väčšina je naozaj fajn, lebo vychádzajú zo života, zo skúsenosti. Nieje nič lepšie ako keď sa zamiluje človek, ktorý vie písať. Taký, ktorý svojim pocitom vie dať rozmer anifrázovitosti bez patosu. To je potom radosť čítať a človek len lúska prstami "yes, to je ono!"

Najradšej filozfujú tí čo nezažili, prípadne si myslia, že zažili.

Tak ako minulý týždeň. Načúval som čarokrásnym pochodom jednej kamarátky a kedže som mal v sebe asi siedmeho panáka, tak som bol dobrý poslucháč. Ale nemal som silu jej nadrzovku do xichtu povedať ako je wrong, a že nemá ani šajnu. Naznačoval som, nechápala ma, stále mlela svoje. Baj očko som pokukoval po jej boyfriendovy, ktorý sa nervózne mrvil na stoličke a pohľadom "tvárim sa, že som v poho", do seba hádzal jeden za druhým. Hold venovala sa mne. Celé 3 hodiny. "Ja ho milujem, ale nevážim si ho." Každý, kto naozaj zažil sa musí teraz usmievať...

Rozlúčil som sa. Videl som slzu v oku a sľúbil, že budem rozmýšlať. "Bože dievča ty si úplne wrong" a viem, že tu žiadne slová nepomôžu. Snáď len zaželať, aby to prišlo čo najskôr. Potom pokecáme.

Cestou na zastávku som stretol jej trucujúceho frajera, tak som sa ho spýtal, že kedy ide nočák (aby nebolo trápne) a oznámil, že ho hľadá vystrašená frajerka (aby sa chuj uvedomil).

Ráno som dostal SMS-ku...
Znova som sa usmieval...

Outer space

2006-05-23T11:14:00.000+02:00

Sedím so zalomenými rukami a meravo čumím do zošita. Pozajtra mám skúšku. Takú tu big one a bad one. Fucking one. Pozerám do zošita a hlavu mám hore v cukrovej vate bez cukru a vôbec mi nevadí to 20wattové neónové kancelárske slnko, čo mi praží do tváre. Totálna apatia.

Bolí ma to veľké červené lízatko uprostred a premýšlam ako voňajú jej blond kučery. Som invisible a s pohľadom na jej zelenú kvetinu dumám, čože to znamná keď niekto povie: "Asi to tak má byť".

Na nič rozumné neprichádzam, len mám zrazu strašnú chuť bežať. Nabrať nadzvukovú rýchlosť a plnou silou kopnúť do riti toho, ktorý vymyslel slovo osud. Aby odletel do galaxie v súhvezdí Forget a zobral so sebou túto výhovorku všetkých slabých a porazených.

Ani Brad Mehldau mi moc nepomáha, len mi naťahuje krídla. Potrebujem tvrdých chlapov z Prodigy, aby ma svojimi elektroriffmi zostrelili späť na zem, najlepšie do pekla, aby som poriadne pocitil, že mi horí pod riťou, a že dnes nieje ten správny čas na trhanie lupienkov. Má ma rada, nemá ma rada...

Potrebujem aderenalín...

Pozajtra mám skúšku. Takú tu big one a bad one. Fucking one...

Rúžový bicykel

2006-05-22T20:35:00.000+02:00

Dnes som videl malé dievčakto.

Mohla mať 6 rokov a veľké oči. Celá v bielom, sústredene zakúsnutá do spodnej pery. Snažila sa vytiahnúť svoj malý rúžový bicykel na obrubník a pomaly sa špinila. Stále jej padal. Jej staršia sestra sa škodoradostne chichotala z chodníku víťazoslávne opretá o svoj bledomodrý bicykel.

Na chvíľu som chcel pomôcť. Nepomohol. Spomenul som si na dokumentarny film kedy osamelé kačiatko umieralo v bažine. Bolo mi úzko...

Dievčatko nebolo osamelé. Celú sitúaciu kontrolovala mamička opretá o najväčší bicykel. S hrdoťou v očiach sledovala, ako jej ratolesť prekonáva svoju prvú veľkú prekážku v živote. Vždy keď maličká nevládala, tak sa pozrela na maminu. Naberala silu. Nebolo treba slov, činov...

Niekdy stačí pohľad...